24. apríla 2024 si Flámsko, holandsky hovoriaci región Belgicka, pripomenie historický deň pre flámsku komunitu nepočujúcich. Flámsky parlament schválil novelu vyhlášky o „základnom vzdelávaní“, ktorá umožňuje bežným školám vo Flámsku poskytovať dvojjazyčné vzdelávanie vo flámskom posunkovom jazyku (VGT) a holandčine. Tento krok sa považuje za významný posun smerom k inkluzívnejšiemu systému vzdelávania pre nepočujúce deti.

Súčasná situácia vo vzdelávaní nepočujúcich detí vo Flámsku

Doteraz mali nepočujúce deti vo Flámsku len dve možnosti vzdelávania. Prvou je šesť existujúcich škôl pre nepočujúcich, kde sa môžu vzdelávať deti vo veku od 2,5 do 12 rokov. „Pojem ‚škola pre nepočujúcich‘ je však zavádzajúci,“ vysvetľuje Sammy Van Landuyt spolu so Sarou Van Leuven, obaja nepočujúci rodičia dvoch nepočujúcich detí. „Sú to predovšetkým školy pre deti so zdravotným postihnutím. V minulosti tieto školy navštevovalo viac nepočujúcich detí, ale v súčasnosti sa ich počet výrazne znížil. Deti, ktoré tam teraz sú, potrebujú špecifickú podporu.“

Hoci školy pre nepočujúcich poskytujú cenné miesto stretávania sa nepočujúcich rovesníkov, hrozí, že tieto deti budú mať neskôr menej príležitostí na trhu práce a vo vyššom vzdelávaní. Školy pre nepočujúcich spadajú pod špeciálne vzdelávanie, ktoré sa zameriava skôr na podporu čo najnezávislejšieho života ako na široký kognitívny rozvoj. „Existuje rovnaké vzdelávanie? To sa líši od dieťaťa k dieťaťu a od školy k škole,“ hovorí Sara Van Leuven. „V škole pre nepočujúcich nie je jedna trieda nepočujúcich detí na rovnakej úrovni. Namiesto toho sa u každého dieťaťa posudzujú individuálne potreby podpory.“

Naopak, nepočujúce deti majú možnosť začleniť sa do bežného vzdelávania, kde sa počas vyučovania môžu spoľahnúť na tlmočníka posunkového jazyka. Toto riešenie však tiež predstavuje výzvu, najmä pre rodiny, ktoré doma komunikujú výlučne v posunkovom jazyku. Sara vysvetľuje: „Naše deti sa najsilnejšie identifikujú s posunkovým jazykom. Naša rodina a priatelia sú všetci používatelia posunkového jazyka. Zaujíma nás, ako budú naše deti komunikovať s počujúcimi spolužiakmi v bežnej škole. Okrem toho neexistuje záruka, že bude vždy prítomný tlmočník posunkového jazyka. Naše deti by boli pravdepodobne jedinými nepočujúcimi žiakmi v prostredí počujúcich škôl, bez ďalších nepočujúcich rovesníkov, s ktorými by sa mohli identifikovať.“

Spoločný zápis ako možné riešenie?

Doof Vlaanderen, národné združenie nepočujúcich vo Flámsku, sa už dlho zasadzuje za kvalitné dvojjazyčné vzdelávanie nielen nepočujúcich detí, ale aj počujúcich detí, ako sú napríklad deti nepočujúcich rodičov (CODA). Najnovšie výskumy vo Flámsku ukazujú, že najvhodnejšou formou vzdelávania je spoločné vzdelávanie. Tento model zahŕňa bežnú školu, ktorá organizuje dvojjazyčnú triedu, v ktorej sa nepočujúce a počujúce deti učia spoločne. Tieto hodiny vyučuje tím nepočujúcich aj počujúcich učiteľov. Príklad možno nájsť vo francúzskej škole Paul Blet v Poitiers, kde počujúci učiteľ a nepočujúci kolega vyučujú triedu s nepočujúcimi aj počujúcimi deťmi. Tento bilingválny vzdelávací program organizuje organizácia 2LPE, čo je skratka pre „Deux Langues Pour une Éducation“ ( Dva jazyky pre jedno vzdelávanie).

Erwan Bourbon, bývalý študent tejto školy, sa delí o svoje skúsenosti: „Spoločný zápis bol pre mňa veľmi pozitívny. V triede sme boli nielen s nepočujúcimi deťmi, ale aj s počujúcimi. To nám umožnilo vymeniť si mnoho názorov, čo bolo veľmi poučné. Keby sme boli len s nepočujúcimi deťmi, zostali by sme vo svojom vlastnom svete. Teraz sme sa dozvedeli, aké je to žiť a komunikovať s počujúcimi ľuďmi, a to písomne aj posunkovým jazykom. To nám dalo pocit rovnosti.“

Bourbon však uznáva, že tento systém má aj svoje problémy. „Niekedy je medzi oboma skupinami rozdiel v tempe, pretože nepočujúci a počujúci učitelia nepracujú vždy úplne synchronizovane. Niekedy sa môže stať, že sa nepočujúceho učiteľa na niečo opýtam, zatiaľ čo počujúci učiteľ poskytne úplnejšiu odpoveď, alebo naopak. Niekedy sa zdá, že tlmočník posunkového jazyka, ktorý všetko prekladá, by mohol celú triedu dostať na rovnakú úroveň.“

Obavy spojené so spoločným zápisom

Vo Flámsku v súčasnosti prebiehajú snahy o nájdenie škôl, ktoré by boli ochotné zaviesť spoločný zápis. Hoci Sara a Sammy vkladajú do tohto vzdelávacieho prístupu nádej, vyjadrujú aj určité obavy. „Je dôležité, aby nepočujúce deti mali občas svoj vlastný priestor,“ uvádza Sara. „Počujúce deti môžu napríklad chodiť na hodiny hudby, zatiaľ čo nepočujúce deti dostávajú lekcie o identite nepočujúcich, kultúre nepočujúcich a ich komunite. Tento bezpečný priestor pre nepočujúce deti je nevyhnutný.“

Sammy Van Landuyt okrem toho zdôrazňuje, že je dôležité, aby bol počet nepočujúcich a počujúcich detí v triede vyvážený. „Musí byť správny pomer. To závisí aj od ochoty rodičov prijať tento systém. Mnohí nepočujúci rodičia niekedy zabúdajú brať do úvahy želania počujúcich rodičov.“ Podľa všeobecných údajov má 95 % nepočujúcich detí počujúcich rodičov, ktorí nie sú vždy presvedčení o výhodách bilingválneho vzdelávania s posunkovým jazykom. Sammy sa preto zasadzuje za budovanie ďalších mostov medzi skupinami nepočujúcich a počujúcich rodičov. „Pomáha to nielen pri zápise nepočujúcich detí do tejto vzdelávacej formy, ale uľahčuje to aj kontakt s nepočujúcimi vzormi, čo môže zlepšiť postoje počujúcich rodičov.“

Čo znamená inkluzívne vzdelávanie pre nepočujúce deti?

V článku 24 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím (CRPD) sa uvádza, že zmluvné štáty musia zabezpečiť, aby sa nepočujúce a Nepočujúce deti s poruchou zraku učili posunkový jazyk a vzdelávali sa v jazyku, ktorý je pre ne najvhodnejší, v prostredí, ktoré podporuje ich optimálny rozvoj. Hoci tento dohovor uznáva práva nepočujúcich detí, ponecháva otvorené, ako a kde by sa malo toto vzdelávanie organizovať. „Politici a výskumníci často vnímajú inklúziu ako spájanie detí s postihnutím a bez postihnutia,“ vysvetľuje Dr. Maartje De Meulder, výskumníčka v oblasti nepočujúcich na Univerzite aplikovaných vied v Utrechte (Holandsko). „Avšak to, či ide o skutočnú inklúziu, zostáva otázkou perspektívy. V Dohovore o právach osôb so zdravotným postihnutím sa neuvádza, že oddelené vzdelávanie nepočujúcich detí nemôže byť inklúziou.“

Existujú aj školy, ktoré prijímajú výlučne nepočujúce deti, ako napríklad

Heathlands School v St Albans v Spojenom kráľovstve, ktorá poskytuje vysokokvalitné vzdelávanie výlučne nepočujúcim deťom. Vo Flámsku sa však 

tento prístup niekedy považuje za formu segregácie, pretože oddeľuje 

nepočujúce deti od ich počujúcich rovesníkov. Hoci sa vo Flámsku uprednostňuje spoločné vzdelávanie ako najvhodnejšia forma bilingválneho vzdelávania pre nepočujúce a počujúce deti spoločne, podľa Dr. Maartje De Meulder by sa bilingválne vzdelávanie mohlo rovnako efektívne poskytovať aj v škole pre nepočujúcich. „Inklúzia nemusí byť rozprávkou, v ktorej sú nepočujúce a počujúce deti vždy spolu v jednej triede. Dôležité je, aby nepočujúce deti dostali to 

najlepšie vzdelávacie prostredie, či už v škole pre nepočujúcich, bilingválnej škole alebo v bežnej škole s tlmočníkom posunkového jazyka. Kvalita musí byť vysoká a učitelia musia ovládať posunkový jazyk. Pokiaľ sú tieto podmienky splnené, každá forma vzdelávania môže byť inkluzívna, vrátane školy pre nepočujúcich.“

„Ak sa nepočujúce dieťa musí prispôsobiť ako jediný nepočujúci žiak v počujúcej škole, môže to byť skutočne segregačné. Dieťa je fyzicky prítomné, ale môže sa cítiť vylúčené,“ hovorí Dr. De Meulder. „Inklúzia nie je len o fyzickej prítomnosti, ale o zážitku a pocite, že niekam patrí.“

HLAVNÝ REPORTÉR- SAM VERSTRAETE
SPOLUREPOTÉRKA- SARAH MASSIAH
POMOCNÝ REPORTÉR- JORN RIJCKAERT